Tušia vôbec naši politici, aká je reálna situácia na Slovensku? Ako žijú Slováci, a aká je ich životná úroveň? Ešte sa nezobudili z toho sna, stále si myslia, aký je v krajine kľud, ľudia sú spokojní, vládne tu blahobyt a môžeme si dovoliť uspokojiť svoje životné potreby. Spoza okienka vládnej limuzíny to takto hodnotiť môžu. Občania dávajú mandát na vládnutie vláde, a hlavným kritériom hodnotenia je spokojnosť občanov s vládou. Národ ale so súčasnou vládou spokojný nie je.
Sme zvyknutí iba rozprávať, rozptyľovať sa a otupovať svoju pozornosť, unikať pred problémami. Je nám vlastné nadávať na pomery, ale nič proti špinavostiam, o ktorých aj vieme, nerobiť. Väčšina v minulosti nič nepodnikala proti komunistickému režimu a väčšina nič nerobí ani dnes proti ohavnostiam, ktoré sa páchajú aj v slovenskej demokracii. Takže o ňu môžeme nenápadne prísť.
Ani ľudské práva nevznikli samé od seba, ani sloboda a demokracia sa nedosiahne len tak, sama. Spoločnosť robí živou, a všetko to, čo ju robí živou sú ľudia. Máme právo združovať sa, voliť, spisovať petície a referendá, ale stále počujem len: My za nič nemôžeme. Kto potom? Všetci ostatní? Stále mlčíme. Kritika by nám predsa mohla uškodiť. A keď kritizovať, tak len spolu s davom. Ísť s kožou na trh, mať svoj názor a nebyť ticho? To radšej držať hubu a krok. Konštruktívna kritika je výborná vec, otvára oči. Bez kritiky sa zatvárajú ústa, zatínajú päste a zmenšuje sa sloboda. Nehovorme vždy iba prázdne frázy a slová.
Vystúpme z radu, buďme aktívni a hrdí na to, čo sme, a čo robíme. Nikdy sa nestane slobodným ten, kto mlčí. Lebo kto mlčí, súhlasí.
